Katolícky pohreb
Každého človeka bez výnimky čaká neodvratný údel smrti. Smrť je pre všetkých veľké tajomstvo. Je prechodom z času do večnosti. Pripravenosť na smrť je našou najväčšou zodpovednosťou. Preto dbáme o to, aby sme boli stále zjednotení s Kristom a mali čisté svedomie. Kto by zomrel v ťažkom hriechu, je naveky zatratený. Hoci je smrť spojená s bolesťou a útrapami, pozeráme na ňu s nádejou. Po dočasnom odlúčení sa telo s dušou
opäť spoja. To bude naše zmŕtvychvstanie. Mŕtve telo človeka máme v posvätnej úcte. Veď bolo chrámom Ducha Svätého. Bolo posvätené jeho prítomnosťou a je určené na vzkriesenie. Túto istú nádej v budúce vzkriesenie vyjadruje aj kresťanský spôsob pochovávania našich zosnulých. Pochovávanie do zeme znázorňuje siatie zrna do pôdy. Ako zrno vzklíči, tak aj telo raz vstane pri vzkriesení. Vo veľkých mestách je dovolené mŕtvych spaľovať pre nedostatok miesta na pochovávanie.
Liturgia pohrebu je zostavená tak, aby zvýrazňovala kresťanskú nádej, ale aj prejav milosrdnej lásky voči zosnulému. Má sa podľa možnosti sláviť so svätou omšou. Tak sa plnšie zvýrazňuje spätosť tajomstva ľudskej smrti a kresťanskej nádeje s veľkonočným tajomstvom - s Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním. Riadny kresťanský pohreb sa slávi len vtedy, keď zosnulý žil primeraným kresťanským životom. Účasťou na pohrebe uskutočňujeme nádej na vzkriesenie a prejavujeme milosrdnú lásku zosnulému a jeho príbuzným. Cintorín je posvätné miesto posledného odpočinku zosnulých. Tu čakajú na svoje vzkriesenie a oslávenie. Vieru v budúce vzkriesenie vyznávame aj starosťou o hroby zosnulých a návštevami cintorína, kde sa modlíme za nich.